Reinkarnovaní ABIGOR ako záhadné trio A.R, P.K., T.T. robia na svojej novej hudobnej ceste ďalší logický krok. „Fractal Posession“ úspešne rekapituloval záver diania minulej dekády v blackmetale a už názov novej nahrávky naznačuje, že kapela je ochotná posunúť sa ďalej do elektroblackovej (post)moderny.

Druhý pohľad na dve osamotené skladby, v trackliste stroho pomenované „Part I“ a „Part II“ a o celkovej stopáži len 38 minút, predznamenáva niečo prinajmenšom atypické. ABIGOR hudobne vstupujú do víru aktuálnej scény a na nahrávke sa zahrávajú s časom a poriadkom v súlade so súčasnými trendami, snažiacimi sa o vyváženú zrážku čierneho chaosu a hudobného poriadku do jednej zmesi. Tak ako to úspešne robia napríklad DEATHSPELL OMEGA či BLUT AUS NORD.

Podobne ako na „Fractal Possesion“ si od aktuálnych lídrov žánru berú Rakúšania len to najlepšie, s tým, že pridávajú svoje originálne výrazové prostriedky. Album v prvej aproximácii pôsobí očakávane prvoplánovo chaoticky a na pochopenie si vyžaduje viacero sústredených posluchov. V oboch skladbách skáčeme cez časopriestorové diery medzi rôznymi hudobnými polohami za výdatnej asistencie rýchlych výklepov. (A)typicky blackmetalová časť sa odohráva v tom najrýchlejšom tempe excelujúceho bubeníka, prekladaná náhlymi prepadmi do pomalých, pretechnizovaných pasáží vyšperkovaných vyhrávok často bez jednotiaceho tempa a často kolidujúcich s naprogramovanými elektro zvukmi. Originálnym špecifikom kapely sú pomalé, až romanticky znejúce melodické party s melodickým spevom a na druhej strane z mixu vystupujúcim hovoreným/kričaným slovom.

„Sulphur...“ tak bez problémov môže pôsobiť ako nesúrodá zmes nápadov, rozhádzaných za sebou v snahe zapôsobiť na poslucháča neuchopiteľným hudobným chaosom. Na druhej strane osloví množstvo tých, ktorí budú hľadať za všetkými inštrumentálnymi útržkami koncepčný celok, zrkadliaci sa aj vo filozoficky založených textoch. Ja sám kolíšem medzi oboma polohami, s finálnym zistením, že album predsa len má niečo do seba. Množstvo kúskov nezložiteľného puzzle pôsobí naozaj originálne a už len z inštrumentálneho hľadiska je na nahrávke dosť miest a liniek, ktoré sa dajú labužnícky vychutnávať. Akokoľvek sa to ale snažím zložiť, mentálny obraz zostáva len matný - nesúvislý a ťažko vstrebateľný.

Na druhej strane dokážem pochopiť zámer a oceniť snahu kapely sa niekam posunúť a posunúť niekam aj momentálne stagnujúci žáner. Určite to nie je veľký alebo prevratný skok, ale album má vlastnú tvár, je skvele vyprodukovaný s množstvom pôsobivo originálnych nápadov, a to je niečo, čo sa dnes sakra počíta.